Zdravím, napíšem to veľmi stručne lebo by to bolo na dlhooo. Uz ani neviem kedy som dostal prvú depresiu asi 12 rokov dozadu? Predtým som bol v podstate obyčajný chalan čo sa hrával na ulici s kamarátmi. Jeden kamarát sa odťahovať druhý si našiel partiu a ďalší si našli tiež iných. Ja som zostal sám bez kamarátov. Tak som začal chodievať na prechádzku okolo záhrad a neviem ani kedy presne to zazacalo ale bol som obviňovaný že ničím majetok prepichujem kolesá, rozvíjanie skleníky, rozbíjanie okná na aute, kradnutie peňazí.... Mal som babku (2 domy v jednom dvore) ktorá má stále obviňovala že jej kradnem veci (ale totálne somariny) pančuchy, rúčky na mlynce ale neskôr aj peniaze a každý jej to veril lebo ona bola "svetá" raz sme sa pochytili na dvore a som jej prisahal že sa zabijem a ona povedala že choď. Tatko pijával (našťastie už nie) a strašne fajčí (2 krabičky denne) vo vnútri a všetko smrdí od dymu ako v krčme. Tak som si povedal že sa na 15te narodeniny zabijem už som to mal aj premyslené ale nemal som odvahu, ja by som to aj spravil ale (pravdepodobne) kvôli mame som to nespravil. Od +-15tich rokov chodím do lesa lebo tam na 90% nikoho nestretnem a ak aj áno tak sa snažím vyhýbať ľuďom čo najviac. Potom na základnej škole som bol obviňovaný že som šikanujem jedného z prvého stupňa ( ja skoro 2m a 100kg a on o pár tried menej) samozrejme každý mu to veril a skoro tam prišli aj policajti lebo som mu "ubližoval" keď mi nedá cukríky a raz mal modrinu na nohe neviem od čoho a už som to zas bol ja. Nakoniec dal riaditeľ za pravdu mne ale to už bolo neskoro pre mňa. Takýchto prípadov že som bol obviňovaný bolo strašne veľa tak som si prestal ľudí všímať a začal som sa im vyhýbať ( v podstate aj teraz) odstupom času babka umrela tak sa to trochu ukludnilo lebo som už nič nekradol a nemenil zámky na dverách a potom ich menil za pôvodné.... Odstupom času na strednej to bolo rovnaké len už ma nikto neobvinoval z ničoho. Mám aj staršiu sestru (+ďalších dvoch) s ktorou som mal neustále problémy, vždy mi kradla veci lebo ona nemala a nemala si za čo kúpiť keď všetko pominala bohviekde. Ja som skôr taký že si odkladám a neminiem všetko čo mám. Zopárkrát mi ukradla výplatu z brigády, samozrejme tatko jej nič na to nepovedal lebo je najlepšia dcéra. A mama sa radšej do toho nemiešala lebo jej sestra vždy vynadala. Každý týždeň som jej " kradol" peniaze, veci (veci čo som si zobral naspäť) a zas som bol ja najhorší. Časom som už nevedel ani rozlíšiť či som tie veci naozaj urobil alebo nie, som premýšľal si som nebol namesacny alebo si to len nepamätám... Dôvera v ľuďoch (aj v seba) vymizla. Ak som nad niečím v autobuse premýšľal tak som si uvedomil že čo ak mi niekto číta myšlienky tak som začal premýšľať nad niečím iným aby ma zas niekto z niečoho neobvinil. Ako som skončil strednú tak ma učitelia posielali na výšku no odmietal som lebo som stratil dôveru vo všetko aj varná že na to nemám. Ako som nastúpil do práce (terajšej a jedinej) tak už cez strednú som stratil emócie a tvár mám vždy bez emócií. Ak sa aj nad niečím usmejem tak je to len chvíľkové a potom zas pokerface. Viem že mám anhedoniu lebo som nebol šťastný ani nepamätám a cítim v sebe prázdnotu. Zo začiatku som mal v práci veľké problémy (osobné) keďže všade nový ludia a ja ľudí moc nemusím. Keď som si kúpil prvé neskôr druhé auto tak som sa chvíľu tešil že niečo nové. Ak som si niečo objednal tak som sa tešil že ako to budem rozbalovat a už som to chcel mať atď ale teraz? Kúpim si mobil OK mám nový mobil. Raz som ho z nervou zlomil na 2 časti OK kúpil som druhý a vôbec ma to neštvalo. O pol roka som zlomil aj druhý a kúpil ďalší. Nemám k ničomu a nikomu žiadny vzťah. Nedokážem sa pozerať ľuďom do očí, veľmi ťažko si zvykám na nových ľudí. Ak sa s niekým rozprávam tak mám pocit že si myslí že si všetko vymýšľam keďže aj očný kontakt nič len pohľad niekam inam. Nedokážem nadviazať kontakt nič. Vyhýbam sa všetkým ako sa dá. Strieda sa u mňa depresia a mániou, neviem prečo ani kedy ale uvedomujem si že niečo nieje somnou v poriadku keď mám depresiu cítim sa osamelý prázdny... no keď nastane mánia tak mi tá depresia chýba lebo som si na ňu za tie roky zvykol a je v prevahe. Niekto umrie? Poviem dobre tak umrel. Niekto má svadbu? Tak ma a čo. Koľkokrát by som niekomu niečo povedal ale vždy sa na to radšej vykašlem a som ticho. Nedávno som sa rozhodol že si kúpim dom/chatu/byt. Radšej by som bol za tú chatu niekde na samote ale kúpil som byt že možno mi to pomôže keď budem "medzi ľuďmi" dostal som kľúče a ja absolutne nič necítim nič nevnímam akoby som ten byt ani nemal. Strasne zabúdam ale úplne blbosti, napríklad brat spomenul mandarínky a ja som si za svet nemohol spomenúť čo sú to mandarínky a takých veci mám dosť. Umyjem si zuby idem do izby a ja rozmýšľam či som si ich naozaj umyl. Voľakedy som dokázal čítať článok a zároveň niečo počúvať cez sluchátka a teraz ak čítam tak hudba akoby ani neexistovala alebo ak počúvam nedokážem čítať. Ak náhodou čítam nejaké články alebo knihu tak prečítam stranu a už neviem o čom bola. Ak idem do izby musím aj 3x skontrolovať či som si zamkol dvere aby mi tam niekto nešiel keď budem napríklad spať. Ak mi niekto niečo povie tak ja to spravím, ja s tým nemám problém pomôcť, ja to len nedokážem sám od zeba. Ak si sa dočítal až sem tak ti gratulujem. Toto je v skratke môj život. Nikdy som nikomu o ničom nehovoril o mojom "živote" až teraz nedávno jednému kolegovi (len či mu verit?) A ten sa mi ani nečuduje že nikomu neverím. A to nepočul ani polovicu. Nikdy som nebol u psychológa, rodičia o 50+%veci ani nevedia (tatko nevie asi o 90% vecí keďže v tomto období mal obdobia alkoholu míňal peniaze v automate....)